Príbeh o hlbokej túžbe, ktorá sa nenaplnila a láske, ktorá sa napĺňa každým dňom

Dnes vám prinášam príbeh ženy, ktorá si niesla celým svojím životom silnú túžbu. Túžbu, ktorá však nebola nikdy naplnená. Táto žena síce nedostala v živote to, po čom túžila. No našla v ňom to, čo tak veľmi potrebovala. Našla v ňom tú skutočnú lásku a pozornosť. K tomu najdôležitejšiemu človeku na svete. K sebe samej.

Jej príbeh je podobný s množstvom príbehov iných žien. Nemala ešte ani 30 rokov, keď stretla muža, do ktorého sa naozaj veľmi zaľúbila. City jej opätoval. Začali sa stretávať stále viac. Trávili spolu hodiny na spoločných prechádzkach prírodou. A čas kráčal popri nich ako jemný vánok. Prešiel rok, dva a ona začala cítiť, že jej niečo chýba. Že jej vzťah akoby zastal a prestal sa vyvíjať. Túžila ho posunúť ďalej – začať spolu bývať, tvoriť si spoločný svet.Túžila z celého srdca mať rodinu a najmä deti. Tento obraz videla často vo svojich predstavách, aj vo svojich snoch.

Jej partner ju však presvedčil, že k ich spoločnému skutočnému šťastiu im chýba vyšší príjem a lepšie zázemie. Navrhol jej, či by nechcela skúsiť prácu opatrovateľky v Rakúsku ako jeho sestra. Zarobila by si viac peňazí ako v miestnom závode.  Mohli by si tak začať plniť svoje spoločné sny. Naozaj boli vtedy spoločné? Naozaj boli tým, čo chceli obaja rovnako? Dnes už to vidí inak. Lenže vtedy, vtedy išla bez pochybností za vidinou tohto sna. Naučila sa teda cudzí jazyk. Naučila sa všetko potrebné, aby túto prácu mohla odborne vykonávať. A začala. Nie vždy to dopadlo dobre. Teda, v začiatkoch to na jej turnusoch dopadlo častejšie skôr horšie ako lepšie. Buď nebola spokojná rodina s jej starostlivosťou, alebo ona s podmienkami, ktoré jej rodina poskytla. Prvý polrok, ako sama vraví, bol veľmi ťažký. Ale nevzdala to.

Mala svoju túžbu. Mala vnútornú motiváciu. Jej sen o rodine a deťoch, ktorý si stále nosila v srdci.

Lenže jej mladé telo neustále sa zvyšujúci tlak, a najmä stres prestalo postupne zvládať.  Menštruačný cyklus mala dovtedy vždy ako hodinky. Bez výrazných bolestí, silného krvácania, či akýchkoľvek iných problémov. Štandardne jej trval 23 dní. No postupne, ako začala pracovať v Rakúsku, sa jej cyklus začal výrazne meniť. Neprespané noci, stres, pocit frustrácie a neúspechu – to všetko sa začalo podpisovať na jej zdraví. Menštruačný cyklus sa jej najprv začal predlžovať – na 27 a viac dní. Krvácala počas neho stále menej a cítila pocit nesmierneho nafúknutia. Niekoľkokrát bola na injekcii na vyvolanie cyklu, keď sa jej menštruácia nedostavila vôbec. Postupne sa začali pridružovať aj ďalšie zdravotné problémy – problémy so žalúdkom, či zapálená slinivka. Keď bolo najhoršie, dala si chvíľu v tejto práci pauzu a zarábala pár mesiacov na Slovensku. Ale potom sa vždy po zlepšení zdravotného stavu vybrala naspäť do Rakúska.

Lebo mala veľkú túžbu. Jej sen o rodine a deťoch, ktorý si stále nosila v srdci. Pretože keď zarobí dosť peňazí…..Tak jej to on vtedy sľuboval.

Mala  niečo po 30- tke, keď znova skončila pre zdravotné problémy s menštruačným cyklom u lekára. Spravil jej rôzne testy. Hľadal príčinu jej opakujúcej sa meškajúcej menštruácie, ktorú bolo potrebné neustále vyvolávať ďalšími a ďalšími injekciami.

Ten deň, keď sa to dozvedela, sa jej celý svet rozlámal na malé kúsky ako rozbité zrkadlo.

„Ste v klimaktériu“ – povedal jej lekár. „Výsledky sú nemenné kvôli hladine vašich hormónov. Do budúcna by ste si mali nájsť iný koníček ako dieťa. Nepracujú vám vaječníky ako majú a neprodukujú vám teda hormóny, aby ste mohli otehotnieť“.

Ako poskladať život rozbitý v sekunde na kusy? Dá sa to vôbec? Nechcela sa zmieriť s tým, čo jej povedal tento doktor. Nechcela uveriť stanovenej diagnóze. A už vôbec nie jej nemennosti. Veď jej mama aj stará mama mali menštruačný cyklus takmer do 55. roku ich života a vždy bez problémov. Nemala teda žiadne genetické predispozície. Prečo by to malo byť teda u nej inak? Prečo by si nemohla naplniť svoj životný sen o deťoch a rodine. Veď mala len 31 rokov.

A tak vzala svoju zdravotnú kartu a išla k inej lekárke.  Kráčala k nej s nádejou. Kráčala k nej obalená v plášti svojej túžby – mať deti a rodinu. Po sérii vyšetrení však prišla informácia, že ak chce mať deti, mala by začať na tejto svojej túžbe pracovať skutočne čím skôr. Jej vaječníky naozaj nepracujú ako by mali, hladiny hormónov sú veľmi nízke. Dajú sa nachvíľu podporiť liekmi, aby sa vaječníky troška „zaktívnili“, ale keďže má aj spadnutú maternicu, sny o materstve treba začať už naozaj žiť.

A tak išla s hladom v duši za svojim priateľom. Nemajú zarobené ešte toľko, čo plánovali, ale keď jej telo hovorí jasnou rečou, treba plány pozmeniť. Pozerala na neho s nádejou a búšiacim srdcom.

A vtedy sa jej život rozlámal na kusy druhýkrát.

Priznal sa jej, že deti vlastne nikdy mať nechcel. Bol to jej sen, nie jeho. Bojí sa zodpovednosti s tým súvisiacej. Bojí sa, či sa bude vedieť o deti vôbec niekedy postarať. Keby veľmi tie deti chcela, vie jej k nim pomôcť. No nech neráta s ním ako partnerom, s ktorým ich bude vychovávať.

Čo spraviť, keď vás život rozloží na malé čiastočky v krátkej dobe dvakrát  za sebou? Možností je veľa – ale ona sa rozhodla bojovať.

Mala svoj sen. Jej sen o rodine a deťoch, ktorý si stále nosila v srdci.

A tak sa dala na liečbu. A naďalej chodila do Rakúska zarábať peniaze na budúcnosť, ktorej sa nechcela vzdať. Hoc bola stále v strese. Málo spala, menila rodiny, v ktorých pracovala, nepravidelne jedla. Všetko bolo prednejšie, len jej telo akosi nie.

Dva roky bola na podpornej liečbe. No napriek intenzívnej snahe lekárky –  jej menštruácia prestala úplne.

A kontrolné vyšetrenia ukázali, že ako  33 ročná sa dostala do obdobia menopauzy.

Jej sen o vlastných deťoch sa jej začal rozplývať v diaľke. Rovnako ako sa rozplynul po čase jej dlhoročný  vzťah, ktorý bol postavený na nepevných základoch.

To, čo prežívala najbližších 10 rokov, sa jej rozpráva veľmi ťažko. Stále to má veľmi silno v pamäti. Vnímala, ako sa v priebehu najbližšieho pol roka začala akosi inak pohybovať.  Postupne priberala na váhe. Začala byť nesústredená a podráždená. K tomu sa pridávali výkyvy nálady. Ako vraví, z ničoho nič mala potrebu plakať. Potom zas náhle zostala nervózna. Mala problémy s koordináciou tela. No to najhoršie predstavovali jej extrémne návaly tepla, ktoré ju roky sužovali. V sekunde ju zalial pot. Hovorí, že sa topila vo vlastnej šťave. Mala problém si ísť večer ľahnúť. Dlho totiž len hľadela do plafóna (nespavosť sa stala jej spoločníčkou kvôli rozbitému spánkovému režimu počas dlhých rokov v Rakúsku). A keď konečne zaspala, zobúdzala sa úplne mokrá, s prepoteným pyžamom, vankúšom aj perinou. Posteľné prádlo prala takmer neustále.

Brala aj rôzne lieky na zmiernenie príznakov v menopauze, no veľmi jej nepomáhali. Len tie veľké návaly horúčavy a potenia po čase trocha ustúpili.

…..a stále chodila pracovať do Rakúska. Keď sa cítila čo len trocha lepšie, vybavila si opäť nejaký turnus.

Od januára tohto roka je však doma. Mala opäť zdravotné problémy, chcela si dať chvíľku pauzu od tejto práce. A teraz – teraz ju zastavil v návrate aj nový vírus, ktorý sa preháňa po celom svete a zabraňuje možnosti cestovať za prácou za hranice našej krajiny.

A tak má zrazu konečne už niekoľko mesiacov čas. Čas na seba a svoje telo. A na rozmýšľanie, ako ďalej.

Začala venovať viac pozornosti príprave svojej stravy. Roky jedla veľa mäsa, stravu mala nepravidelnú a nie veľmi zdravú. Teraz naopak do svojho jedálnička zaradila veľa ovocia a zeleniny. Cíti, že jej telo jej dáva signál, že táto zmena sa mu páči.

Začala cvičiť jogu. Roky ju chcela začať cvičiť, ale nikdy na ňu nemala čas. Stále sa len balila a vybalovala z turnusov. Teraz si dopraje cvičenie každý deň ráno. A jej telo jej dáva signál, že táto zmena sa mu páči.

Chodí na pravidelné prechádzky každý deň.  Ako vraví, čím dlhšie, tým lepšie. Začala aj s meditáciami. Vníma, že jej pomáhajú, aby sa cítila psychicky dobre. Lepšie spáva a už nepotrebuje ani tabletky na spanie, bez ktorých posledné roky sama zaspať nevedela. A jej telo jej dáva signál, že táto zmena sa mu páči.

Každý deň si hľadá nové a nové spôsoby ako konečne dopriať svojmu 45 ročnému telu lásku a pozornosť, ktorú mu takmer celý život odriekala. Pretože potreby druhých ľudí  a ich naplnenie boli pre ňu vždy prvoradejšie. Z jej hlasu a smiechu, ktorým napĺňa na záver náš virtuálny rozhovor, ide akési zamatové pohladenie. Prenáša sa aj na mňa a mám z toho slzy v očiach.

Z objavenej sebalásky tejto ženy, ktorá mi s dôverou porozprávala svoj jedinečný príbeh.

 

A jej odkaz pre ženy, ktoré obdobie menopauzy ešte len čaká znie:

Neprečerpávajte svoje telo do maxima. Nerobte prácu, ktorá vás nebaví, len pre financie. Neničte si v nej zdravie. Určite si hranice. Nájdite si čas aj na oddych. Vzdajte sa aj niečoho, čo možno nie je také podstatné, ak to má vplyv na vaše zdravie.

My ženy sme stále v jednom kolotoči, nevieme sa z toho akoby vymaniť. Urobte si však pauzu aj pre seba. Nebuďte stále v strese. Aj zajtra je predsa deň. Naučte sa odložiť veci aj na zajtrajší deň.

A najmä, vždy a za každých okolností – počúvajte svoje telo. Milujte svoje telo.