Príbeh o menopauze, ktorý však získal úplne iné rozmery

Predstavte si dievčatko, ktoré sa narodí ako dar lásky medzi mladou ženou Slovenkou a mužom –  Arabom, študujúcim v Brne. Mama tohto dievčatka sa však rozhodne emigrovať do cudziny a malé, v tom čase len 2 ročné dievčatko, necháva svojej vzdialenejšej rodine. Dievčatko teda vyrastá u starších príbuzných. Zoberú si ju do pestúnskej starostlivosti. Volá ich dedko a babka. Keď má už ako mladá slečna 16 rokov, „babka“ zomrie. Zostáva sama s „dedkom“. Domov zo školy chodí len na víkendy. V 17. rokoch otehotnie s mužom, ktorý sa pripravuje na dráhu vojaka. S pomocou jeho rodičov doštuduje školu. Maturitu spraví držiac v ruke už ročného synčeka. Spoločne sa všetci traja presťahujú do 3 izbového bytu v malom meste a k synčekovi po pár rokoch pribudne aj dcéra. No láska a porozumenie sa akosi medzičasom z tohto vzťahu vytrácajú. Z muža sa vykľuje agresor a násilník. Používa svoju fyzickú silu a prevahu kedykoľvek si potrebuje presadiť svoj názor v rodine. A táto žena ustupuje. Pre dobro a pokoj rodinného krbu. Pre uchovanie niečoho, čo sama ako dieťa nezažila, je ochotná zniesť veľa – aj bitky, aj neveru.

Len aby to jej deti mali skrátka inak…

Predstavte si ženu, ktorá má dnes 53 rokov. Po svojej päťdesiatke si našla nové zamestnanie. Opustila to staré, pretože ju energeticky vyčerpávalo. Napriek tomu, že si mnohé jej kamarátky vtedy ťukali na čelo. „V takomto veku“ ju už predsa nikde nezoberú. Nebojí sa vôbec, že nikto o ňu nebude mať záujem?  No ona mala na tieto ich argumenty jasnú odpoveď.  „Veď mňa ako 50 ročnú musia firmy velebiť, mám dospelé deti, skúsenosti, keď budem v novej práci spokojná, získajú vo mne lojálneho človeka na najbližších 13-15 rokov.“ Mala pravdu. Ešte v čase, keď čerpala svoju dovolenku v starej práci, si našla prácu novú. Ako vraví, všetko je to o sebavedomí a sebaúcte, ktoré človek vo svojom vnútri cíti.

Oba príbehy sú príbehom jednej a tej istej ženy.

Ženy, ktorá sa rozhodla popasovať s tým, čo si vo svojom batôžteku priniesla na tento svet. Mohla skončiť v roli celoživotnej obete. Predstave dieťaťa vyrastajúceho bez svojich rodičov. Predstave mladého dievčaťa, ktoré nezažilo bezstarostné dospievanie. Či  predstave ženy, ktorá bola týraná svojim manželom.

Napriek tomu tam neskončila. Posunula sa ďalej.

Dnes žije svoj život s radosťou po boku nového muža. Jej prvý manžel ju nakoniec sám opustil, keď si našiel inú ženu.

Naučila sa niesť zodpovednosť za seba, aj svoje deti.  Naučila sa pozerať sa na veci aj z iného uhla pohľadu. Najmä vďaka svojej kamarátke, ktorá ju počas rokov po rozvode psychicky podporovala. Dôverovala jej, že to zvládne. Verila, že jej šťastie je pre ňu ešte nachystané. Že takto to celé neskonči.

A tak stretla zakrátko muža, s ktorým je dodnes. Muža, ktorý si ju váži a vníma ju ako svoju bohyňu. Je pre ňu pilierom aj oporným bodom. Pretože cítila, že toto si zaslúži.

A dnes je vo veku, kedy mnohé ženy „straší“ starnutie aj menopauza samotná. Ona však vraví, že sa cíti šťastná. Stále veľa číta a snaží sa hľadať, ako môže svoj život ešte vylepšiť. Chodí veľa do prírody, trávi čas na bicykli, či len tak prechádzkami. Navštevuje rôzne kurzy vzdelávania. Keďže mala v čase menopauzy zavedenú mirenu, toto obdobie prežila bez extrémnych výkyvov. Len s miernymi návalmi tepla. Tieto sa však dali zvládnuť aj preto, že bola pozitívne nastavená. V prijatí toho, čo sa s jej telom aktuálne deje.

Žije svoj život naďalej aktívne. Pochopila, že život po 50. tke nie je vôbec strašiakom. Práve naopak. Cez svoje skúsenosti a prežité udalosti, sa stala pre mnohých vo svojom okolí „bútľavou vŕbou“. Vie sa na vec pozrieť z nadhľadu, poradiť, poskytnúť iný uhol pohľadu. Hľadá krásu v maličkostiach.

A jej odkaz pre ženy, ktoré obdobie menopauzy ešte len čaká znie:

Ženy, odbúravajte stres. Cvičte, chodievajte von na prechádzky, robte všetky tie pekné veci, ktoré nestoja nič, ale prinesú vám ten dobrý pocit na duši. Vážte si samé seba, doprajte si radosť a užívajte si každý jeden deň.